Sme, 19.8.1999
Tábor Stromu života otvorili v Kláštorisku po prvýkrát v roku 1986. Už tri roky predtým tu však začal robiť docent Michal Slivka archeologický výskum. "Keď sme sem v osemdesiatom treťom prišli, nikto by nebol povedal, že je tu kláštor. Bol tu iba hustý les a všetko vôkol bolo zarastené krovím, takže sme sa museli najskôr zorientovať v teréne. Vedeli sme napríklad, že stromy rastú na murive a na základe toho sme vystopovali, kde bola stavba. Najskôr sme vykopali jednu celu, to nebolo náročné, a potom kláštor. Pochopiteľne, za komunizmu slovo kláštor smrdelo, takže som robil výskum cez Archeologický ústav SAV Nitra," vraví docent Slivka.
O tri roky neskôr prišli na Kláštorisko na letný výcvikový tábor mladí lekári z Martina a začali archeológom pomáhať. Tak tu vlastne "stromácky" tábor začal. Postupne, z roka na rok, sa začali robiť najskôr dvoj-, neskôr trojtýždňové turnusy a ľudí pribúdalo.
Dnes sa ich v tejto lokalite počas dvojmesačnej letnej sezóny vystrieda asi tristo. Prichádzajú "starí stromáci", ale aj nováčikovia. Podľa mnohých je toto miesto magické a kto sem príde raz, určite sa vráti. "Tí najvytrvalejší dostávajú dokonca aj vyznamenanie, ktoré sme nazvali Zaslúžilý kláštorník," hovorí Michal Slivka a ukazuje medený prívesok, na ktorom je vyobrazená Madona s dieťaťom. "Je to vlastne replika stredovekej spinky, ktorú sme našli pri výskume v tunajšom kostole." Ale kláštorníci sem nechodia kvôli nejakému vyznamenaniu. Priťahuje ich nielen spomínaná mágia a mystika miesta, ale aj atmosféra v tábore.
Študentka histórie na Trnavskej univerzite Ivana Kvetanová, ktorú vyučuje aj docent Slivka, je na Kláštorisku druhýkrát. "Raz nám to pán docent spomenul. Vlani som sem prišla len tak zo zvedavosti a už som tu zostala." Ivana sa zameriava hlavne na sprevádzanie turistov, ale nedáva ruky preč ani od fyzickej práce - nosí kamene, špáruje múry a okúsila už aj archeológiu. "Veľmi sa mi tu páči. Môžem tu spoznať veľa nových ľudí, rozšíriť si obzory a popritom robím aj niečo užitočné," vraví.
Druhý rok je na Kláštorisku aj 63-ročný Milan Kmeť. Priviala ho sem viac-menej náhoda, keď toto miesto objavil v rámci túry. Aj napriek veľkému vekovému rozdielu si s mladými veľmi dobre rozumie. Podľa neho v tábore stráca pojem času význam. Žije sa zo dňa na deň a dokonca sa mu stalo, že nevedel, koľkého je a či je vlastne pondelok alebo utorok. Mladí ho vraj berú s rešpektom iba dovtedy, kým ho nespoznajú, čo trvá asi tak hodinu. "Myslím, že som našiel svoj cieľ do konca života a viem, čomu sa budem venovať," vyznáva sa zo svojho vzťahu ku Kláštorisku Milan Kmeť.
"Chodím sem už dvanásť rokov a stále ma fascinuje to zanietenie a práca mladých ľudí, ktorí tu pracujú bez nároku na odmenu. Aj keď mám pocit, že my starší sme boli iní, jedno tu majú všetci spoločné. Keď ich to chytí, vedia byť tomuto miestu verní," vraví Popradčan Pavol Smik. V bežnom živote je robotníkom v zlievarni, na Kláštorisku sa však z neho, rovnako ako zo všetkých ostatných, stáva murár, tesár alebo archeológ. Podľa Michala Slivku sa tu nejakému remeslu priučí každý a aj keď ide o prácu amatérov, odvedú ju často lepšie ako profesionáli.
"Mali sme tu murárov, ktorí vedia robiť s kameňom. Tí ale neodviedli prácu, ktorú sme od nich očakávali. Chýbalo im jednak zanietenie a potom, mladí sa s robotou radi pohrajú. Pri viazaní a stredovekom riadkovaní treba používať rozum. Druhá vec sú tesárske práce. Ja som našťastie staval dom, takže už som bol v obraze. Ale veľa vecí sme sa tu všetci naučili, takže remeselne to zvládame," vraví docent Slivka. Ani on vraj nie je žiadnou výnimkou. Od profesie ekonóma, cez kuchára až po murárske práce, všetko si za tie roky dokonale osvojil.
Rovnako dobre pozná ľudí, ktorí chodia na Kláštorisko pracovať. Okrem Slovákov sem pravidelne chodia dobrovoľníci z Čiech, nedávno tu boli Francúzi, Holanďania a Taliani a občas zavítajú na výpomoc aj Nemci a Poliaci. A vďaka táboru vzniklo sedemnásť manželstiev. "A ako tak sledujem, teraz sa nám tu rysuje ďalšie," dodáva s úsmevom.
NA MIESTE KLÁŠTORA MAL STÁŤ HOTEL
V osemdesiatych rokoch bola existencia Kláštoriska ohrozená, lebo štát tu chcel postaviť hotel. Lokalita je totiž veľmi atraktívna a samotný kartuziánsky kláštor, na obnove ktorého mladí pracujú, je vlastne najmladším hradiskom. Neďaleko neho sa nachádzajú napríklad nepravidelné terasy, ktoré ukrývajú hradiská z neskorej doby bronzovej a kilometer muriva postaveného proti Tatárom. Ochrancovia prírody proti stavbe hotela od začiatku protestovali a chceli toto miesto uchovať, lebo pre Slovenský raj sa pripravoval štatút národného parku. Od stavby hotela sa upustilo, až keď prišli archeológovia a zistili staré osídlenie a urobili nálezy. V priebehu roka bol kláštor prakticky odkrytý.
Po šestnástich rokoch od začiatku výskumu sú archeológovia a dobrovoľní aktivisti podľa M. Slivku so záchranou hotoví asi tak na päťdesiat percent. To však neznamená, že do konca výskumu a rekonštrukcie zostáva ďalších šestnásť, alebo sedemnásť rokov. "Pri tempe, akým robíme, teda doslova na kolene, je to práca na večnosť. Z generácie na generáciu. To je ale vlastne aj myšlienkou, pretože si to chceme odovzdávať. Kláštorisko začali mladí a mladým nech aj zostane," dodáva docent Slivka.
Kartuziánskemu kláštoru mladí prinavracajú jeho pôvodnú podobu a aj keď niektoré detaily zostanú asi naveky zamlčané, už dnes archeológovia z osemdesiatich percent vedia, čo kde asi bolo. V súčasnosti napríklad v dolnej časti hektárového pozemku začínajú odkrývať cintorín. Boli nájdené dva hroby, ale v hľadaní sa bude pokračovať. "Podľa toho sa dá zistiť, ako tu mnísi žili, aké vekové kategórie tu boli, ale aj to, ako zomreli. Systematicky tiež chceme zistiť, koľko ich za 230 rokov existencie kláštora pochovali," vraví M. Slivka.
POLITICI NA NÁVŠTEVY CHODIA, ALE NEPOMÁHAJÚ
Zanietenie tunajším dobrovoľníkom rozhodne nechýba, ale čo prístup štátu, prípadne cirkvi? Zdá sa, že štátne orgány sa spoliehajú len na nadšenie ľudí obnovujúcich stredovekú pamiatku, ktorá široko-ďaleko nemá obdobu. Doteraz žiadna vláda neposkytla na obnovu lokality nijaké prostriedky. Aktivistov sklamali aj mečiarovci, aj dzurindovci a všetky náklady sú už štrnásť rokov hradené z dobrovoľných príspevkov.
"Teraz oslavujeme sedemsté výročie kláštora. Myslím si, že sa patrilo, aby nám vláda z tých 12 miliónov, ktoré v rámci Roku kresťanskej kultúry rozdeľovala, dala aspoň dvadsaťtisíc. Žiaľ, opäť sme nedostali ani halier. Žijeme z toho, čo kto prinesie. Jeden dá dvetisíc korún, druhý tisíc, niečo prispejú turisti, niečo dala obec Letanovce a niečím, aspoň chlebom pre brigádnikov prispejú sponzori," hovorí docent Slivka. Kláštorisko pritom politici navštevujú často. Až na niektoré výnimky (Čarnogurský vraj dal v minulosti niekoľko tisíc a černákovci priniesli zbierku z parlamentu) však zrejme ide iba o vylepšenie vlastného imidžu.
"Je pravda, že politici sa sem chodia ukazovať, ale nie sú ochotní toto miesto podporiť. Je to tragédia a dúfam, že sa to zlepší. Mňa sklamal aj pán Schuster, ktorého sme pozvali a nakoniec neprišiel," vraví Pavol Smik. Na oslavu sedemstoročnice uplynulý víkend napokon prišli štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Ján Figeľ aj exprezident Michal Kováč. Vo svojich príhovoroch nešetrili chválou nad tým, ako mladí nadšene obnovujú túto historickú pamiatku. V rámci slávnostnej bohoslužby im poďakoval aj košický arcibiskup Alojz Tkáč. Ako pripomenul, zakladateľ kartuziánskej rehole vyznačujúcej sa askézou, pôstom, chudobou a mlčaním - svätý Bruno - má čo povedať aj dnešnej mladej generácii, ktorá hľadá zmysel života.
Tieto slová mohli však medzi dobrovoľníkmi očakávajúcimi pomoc od vlády vyznieť skôr ironicky. Takisto aj slová J. Figeľa, ktorý na otázku SME, ako chce tejto akcii pomôcť, povedal: "Je to príjemné aj užitočné - stretnúť ľudí, ktorí sú zapálení bez očakávania pomoci od štátu a Európy, obnovovať to, čo je pokladom pre naše generácie. Slovensko patrilo aktívne a angažovane k európskemu civilizačnému prúdu na základe kresťanských hodnôt minulosti a malo by k nemu patriť aj dnes prihlásením sa k tomu istému. Obnova Kláštoriska je len symbolom obnovy hodnôt v národe a spoločnosti." O konkrétnej pomoci štátu ani slovo. Až po pripomenutí, že ako človek, ktorý pôsobí v politike a má teda na niektoré veci dosah, by mohol pomôcť, Figeľ dodal: "Mňa samého to oslovuje, aby som sa osobne angažoval a vzhľadom na funkciu urobím všetko, čo sa dá, aby si štát a spoločnosť uvedomili isté hodnoty, ktoré potrebujú pomoc. Bol by som rád, keby štát bol medzi sponzormi na prvom mieste."
Exprezident Kováč tiež sľúbil, že bude hľadať cesty, ako získať sponzorov, ktorí by mohli tieto ušľachtilé ciele mladých podporiť.
Dobrovoľní aktivisti, ktorí už roky čakajú na pomoc, privítali uplynulú nedeľu politikov na Kláštorisku aj transparentom s nápisom: "Napriek tomu my ‘povolaní‘ modlíme sa za múdre a spravodlivé uchovanie kultúrneho dedičstva podľa vyvolených".
